Znamienko lásky
Znamienkom lásky
mojej starej mamy bol krížik.
Trasľavou rukou
urobila ho pred každou nedeľou
na chlebík
s vďakou, že nám bol dopriaty.
A nám deťom,
tým menším bývalo z toho aj veselo,
urobila starká
pred každou rozlúčkou krížik,
znamienko lásky na čelo.
Pán Boh ťa opatruj, moja...
Aj Vás, starká, aj Vás...
Muškáty na stráži stoja,
tak žije detstvo v nás.
Ako rozlúčok pribúdalo,
triasla sa ruka viac a viac.
Úsmev bol smútku podobný.
Neplačte, starká,
veď vrátim sa už o mesiac...
Leskol sa prstienok obdratý,
svadobný.
Jej čas sa spomalil
a náš letel!
Stále častejšie
opierala o sporák, o stôl.
Neplačte, starká,
prídem až v lete...
Prišla som skôr.
Hneď po tom liste od sestry
„Je slabá...
Už neprejde ani po kostol.“
Dodnes ich cítim,
znamienka lásky od starej mamy
a túlim sa k jej istote
s vôňou slnka, potu, zeme a chleba.
A sníva sa mi,
že znamienkami lásky od dobrých ľudí
vystlaný mala svoj uzučký chodníček do neba.
Už dávno, dávno
bez tých krížikov míňa sa môj svet.
A mení!
Hlboko vo mne
znamienka lásky od starej mamy
prežili v spleti odrenín.
Keď nadíde čas,
čo zanechám ja? Aké znamienko?
Budem raz tiež snom
a v ťažkých chvíľach
istotou, láskou, spomienkou?
V pokore pred ňou,
i keď to znie snáď neskromne,
poprosím báseň,
kým ešte pevnou rukou ju píšem, citujem...
Buď prosím, mojim znamienkom lásky.
Ostaň tu po mne,
pre všetkých, ktorí ma milovali,
pre všetkých, ktorých milujem.
autor: Mária Petrová, zo zbierky: Zastavme čas na jednu báseň
Vložené s láskavým dovolením autorky, za čo srdečne ďakujem
