Choď na obsah Choď na menu
 


Voľná výchova

13. 7. 2010


Príbeh voľnej výchovy


Po dlhšom čase som cestoval autobusom. Nešiel som ním už niekoľko
rokov a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a pohľad mi
upútala skupinka ľudí čo sedela neďaleko mňa.

Na štvorsedadle sedela stará pani a jej manžel, oproti ním mamička a jej
asi štvor až päťročná dcéra. Obe vyfiknuté ako z módneho časopisu.
Mamička v minisukni, iba o pár čísiel širšia v bokoch ako v páse, tesné
tričko upnuté na opálenom tele a ovešaná na krku a prstoch zlatom.
Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Robilo to prvý dojem.
Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a znechutený a občas kradmý pohľad
po ľuďoch, akoby hovoril "Preboha, fuj, kde som sa to dostala". Jej malá
princezná bola oblečená podobne, len podpätky a maľovanie nahradili copíky
vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že je
znechutená rovnako, ako jej mama.
Oproti ním sedeli starček a starenka. Manželia. Obaja sa opierali o
paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali. Sálala z
nich domáca pohoda, mier a pokora. Sedeli, nikoho si nevšímali, len pani
občas vyrušilo kopnutie malej princezny pod koleno.
Najprv sa zdalo, akoby náhodou, že nechcene sa dievčatko dotklo špičkou topánky babičky.
Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že
kopance sú cielené. Kývala nohami, kývala, pohľad upretý na tvár starej
pani a kop - a zas akoby nič, sa pozerala cez okno. Stará pani si poposadla a za
chvíľu zas. Pátravý pohľad a raz, dva, tri - kop. A zas nenápadný pohľad von. A tak dookola. Babka už nevedela kde s nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak trpezlivo sa snažila vycítiť okamžik výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia okolo nehovorili nič.
S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie
obidvoch manželov a ostatných cestujúcich.
Celé to sledoval mladík stojaci opodiaľ. Mal také tie široké nohavice s
rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu.
Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom
sa zas pozeral znudene von. Nerobil nič. Bol jeden z mála ľudí, na ktorom sa
nedalo poznať či sa zabáva, alebo je pohoršený. Keď už stará pani nemala
kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedadla, aby si mohlo
kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
"Prosím vás, nemôžete tomu dieťaťu niečo povedať? Nevidíte čo robí??"
Mamička sa pozrela na mňa potom na svoju princeznú, pohladila ju a pohŕdavo
povedala:"Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu".
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým
autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa
lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám.
Keď bol tesne pri nich, urobila sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo pár
okamžikov. Dokolísal sa pomaly k ním, stále mal ten nič nehovoriaci výraz,
kľudne, až lenivo vybral z pusy žuvačku a jedným pohybom ju zamotal
dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz tú poslednú
dôležitú bodku. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám akoby nič.
Mamička zalapala po dychu a vyštekla: "Čo to robíš ty idiot jeden"? "Šibe
ti?" Chlapec len tak, lenivo otočil hlavu späť a úplne kľudným hlasom
povedal: Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu... Ahoj!!!;
Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu a ešte sa na starú pani
usmial a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu neisto
zamávala. Celý autobus sa zabával. A ja s ním. Teraz v tom prípade "voľná
výchova" priniesla svoje ovocie a pre všetkých ten mladík bol taký "borec"
nakoniec
.