Choď na obsah Choď na menu
 

Šnurovanie topánok

13. 7. 2010
Zazrela som ich, keď som dala prvákom nástup na chodbe. Všetci už boli
nastúpení. Chýbala len Sandra a Matúš. Išla som sa za nimi pozrieť.
Matúš sedel vedľa Sandry a šnuroval jej topánky. Na moju otázku, kde sú tak
dlho, mi odpovedal, že musí Sandre poriadne zaviazať šnúrky, aby sa

nepotkla. Dojala ma jeho starostlivosť.
A potom som začala rozmýšľať....
Aj mne sa stáva, že občas potrebujem zašnurovať topánky, aby sa mi dobre
kráčalo. Že už som dospelá? Veď aj dospelí občas potrebujú, aby im niekto
šnuroval topánky ich vlastného života, a tak ich bezpečne viedol.
V ten deň som rozmýšľala o ľuďoch, ktorí mi šnurovali topánky vždy znovu
a znovu, i keď som už nemala chuť ísť. Stáli pri mne a povzbudzovali ma.
Ak prišli neznáme cesty, tak mi uviazali šnúrky svojich poznaní silnejšie,
aby mi dlhšie vydržali. Ak prišlo niečo jednoduchšie, povedali mi, že si
môžem šnúrky zaviazať aj sama.
A potom som rozmýšľala o ľuďoch, ktorým som viazala šnúrky ja. Koľkokrát
som musela rozviazať zložité uzly, aby vznikla efektná mašlička.
A koľkokrát so musela podržať ruky iným, aby si dokázali zaviazať šnúrky
samostatne......
autor: sestra Hermana