Neberte nám salónky
25. 12. 2010
Slovák si zvykne. Aj na sprznené Vianoce. Už nás nenapína pri pohľade na polmetrových Santov na baterky, bliakajúcich vianočnú odrhovačku a klátiacich sa v imitácii záchvatu svätého Víta, zvykli sme si aj na tých "vtipne" obesených na komíne alebo balkóne rodinných domov (spravidla s oranžovou fasádou a plastovými oknami so zlatou mriežkou). Vianočné stromčeky neozdobujeme svetielkami v tvare sviečok, alebo lampášikov, ale omotávame psychedelicky blikajúcimi čínskymi reťazami z Tesca. Na dvere namiesto vetvičiek a zvončekov vešiame atrapy čečiny z umelej hmoty, pri reklamách s ahojkikušmi už nevyvraciame zúfalo oči k vyššej inštancii, ale len znudene vypneme telku. Doteraz sme mali akú - takú šancu urobiť si Vianoce takmer po starom. Zarehliť sa, keď vizážista, hérstajlista a florista Alex v Teleráne pišťal o najmodernejších trendoch tohtoročných Vianoc, pomyslieť si svoje o fialových stromčekoch a sobích parohoch, s láskou vytiahnúť z pivnice sklenené Jablonecké gule po babke zabalené v krabici so zimným obrázkom od Ladu, slzu nostalgie vytisnúť. V tomto bode sme spravidla skončili. V rámci optimalizácie nám totiž väčšinu jedlých komodít na stromček sprznili. Optimalizácia výroby zahŕňa technologické procesy, ktoré slúžia krajinám východnej Európy na produkciu náhražkových potravín mizernej kvality za nezmenenú, resp. zvýšenú cenu. Na čokoládu bez kakaa, mäsové výrobky bez mäsa, smotanový nanuk bez smotany, tvarohový termix bez tvarohu, mlieko bez mlieka. Časom sme si zvykli a keď videli, že bez reptania zjeme a vypijeme hocičo, vrhli sa na Vianoce. Nič im nie je sväté. A tak máme nové krémove figúrky. Kedysi dobrú čokoládu s fantastickou náplňou v pestrých pozlátkach optimalizovanú na monštrá v hnusných tmavomodrých obaloch s príchuťami ako pomaranč, malina, vaječný likér. Prvé dve chutia ako roztok cukru s tou najsyntetickejšou esenciou, aká existuje, "vaječný likér" pre zmenu ako roztok umelého sladidla pochybnej konzistencie, ktorý už raz prešiel tráviacim traktom. Aj s kolekciami sa im to už podarilo: v obrovskej krabici za 10 eur sa krčí sedem škaredých cukríkov obdobne hnusnej chuti. Jediné, čo ostalo jedlé, posledný Vianočný mohykán zázračne uniknuvší optimalizácii, boli salónky. Do minulých Vianoc. Priatelia, dostali nás. V obchodoch sa na nás víťazoslávne škeria koko, margot, želé, milka a podobné pseudosalónky. Prečo?! Koko, Margot a Milku môžem mať celý rok, želé cukríky sú nejedlé aj v nesalónkovej forme. Škerili sa síce aj po minulé roky, ale z útrob spodných regálov sa ešte vždy dali vyhrabať aj pravé salónky. Ibaže toho roku sa stalo niečo zlé. Chodím po obchodoch, hľadám, pýtam sa, všetko márne. Kde je rumová príchuť? Kde je fondán? Kde je papierik so strapcami a strieborné pozlátko? Tuším kde, ale som príliš slušná, aby som to napísala. Chápem, že Alex si na svoju štýlovú obludu dobrovoľne zavesí fialové salónky Milka tón v tóne. Ale prečo ja? Celý rok som bola dobrá. Strčte si tie svoje optimalizované nepodarky do zázračnej krajiny, v ktorej škriatkovia vyrábajú vianočné stromčeky a mne vráťte naozajstné salónky.
autor: V. Mikulská
